Poznám veľa obdivuhodných mamičiek o ktorých by som mohla písať. Mamičky, ktoré si toho veľa prežili a s ktorými sa život dosť kruto zahrával. Ja som si však vybrala mojmu srdcu najbližšiu, najobdivuhodnejšiu, najpozornejšiu, najmilšiu, najláskavejšiu (...tých naj vlastností je veľmi veľa...) ženu na celom svete - moju mamu.
Narodila som sa ako šieste dieťa mojím dvom úžasným rodičom. Hlavne moja mama mala obrovskú radosť, pretože po piatich synoch sa jej konečne narodila vytúžená dcéra. Moje detstvo bolo krásne. Mama ma obliekala do neuveriteľne krásnych šatôčiek, ktoré sa mi zdali moc prečačkané a samozrejme, že som ich nechcela nosiť, keďže ja som bola zvyknutá hrať sa s autíčkami a babiky som nechcela ani vidieť.
Ako to býva zvykom, že najmladši člen rodiny máva zvyčajne všetkú pozornosť svojich rodičov, u mňa to tak nebolo. Tým nemyslím, že sa o mňa nestarali. Starali sa o mňa dostatočne. Avšak mojej mame sa narodilo dieťatko s ťažkou chorobou. Môj o 4 roky starší brat sa narodil so zápalom mozgových blán. I keď som bola len malé dievčatko, videla som tú lásku v očiach mojej mami. Videla som na nej, že by ho za nič na svete nevymenila. Ľúbila ho takého aký bol i keď nevedel rozprávať, nevedel sa sám najesť ani napiť. Nevedel vôbec nič. No keď sa usmial, stálo to za všetko. Teraz si neviem ani predstaviť, čo musela prežívať moja mama. Koľko nocí musela prebdieť, koľko sĺz vyroniť. Čo musela prežívať, keď videla, že jej syn trpí a ona mu nemôže podať pomocnú ruku... Po trinastich rokoch "trápenia" nás môj brat opustil. Mama to navonok brala veľmi dobre, ale vo svojom vnútri sa s tým ešte nezmierila a doteraz sa vždy rozplače, keď sa o ňom rozprávame.
Možno týmto nabrala silu a porodila ešte dve krásne zdravé deti. Je príkladom toho, že dieťa je darom. Nezaslúži si obdiv? Veď porodiť 8 detí je v dnešnej dobe nereálne.
Aby toho nebolo málo, o niekoľko rokov ťažko ochorela babka, mamina svokra. Tá si vyžadovala 24-hodinovú starostlivosť. Ona sa o ňu starala s láskou a porozumením i keď jej všetci radili, nech ju dá strediska pre takýchto ťažko chorých ľudí. Ona to však nechcela dopustiť a až keď bola z toho psychicky aj fyzicky vyčerpaná, povolila, aby babku odviezli do hospicu a tam sa o ňu postarali.
Mama má zlaté ručičky. Taký cit pre deti a pre starých ľudí nemá hocikto. Teraz má už dospelé deti a netrpezlivo čaká na svoje vnúčatá, aby im mohla vypekať samé dobroty. Je úžasné sa na ňu dívať, keď má v náručí malé dieťa. Tie jej iskričky v očiach, keď sa môže hrať s deťmi, to je niečo nádherné.
Som na teba veľmi hrdá a pyšná maminka :)
